Pre bolesť?
Pre radosť?
Pre lásku?
Pre stratu?
Pre plač a prebdené noci?
Pre život v tieni?
Pre život bez tieňa...
Pre prebdené noci s myšlienkou na teba...
Pre stratu nie toho, čo bolo, ale toho, čo mohlo byť...
Pre lásku, ktorú som ti darovala, pretože toľkú lásku sa nedá udržať len v jednom srdci...
Pre radosť z každého okamihu, keď ťa zazriem čo i len na okamih...
Pre bolesť. Pre bolesť z ešte pretrvávajúcej lásky, proti ktorej som bezmocná...
Potrebujem ťa. Pretože si už neviem predstaviť svoj život bez tvojho.
Milujem ťa. Lebo ty si môj život.
Ľúbim ťa. Lebo iného sa nedá.
A tak len žijem. Ale neviem, či sa to dá nazvať životom.
Prežívam. Deň je krátky, noc dlhá.
Nespím. Premýšľam.
Ale nad čím? Prečo všetko len tak nezahodím za hlavu?
Prečo smelo nevykročím proti životu?
Prečo sa trápim?
Prečo žijem?
Prečo som ťa len stretla?
Prečo som musela zažiť niečo tak krásne?
Prečo musím za to platiť tak veľkou cenou?
Prečo to skončilo?
To, pre čo som ráno vstávala...
Čo malo pre mňa zmysel...
Bez čoho sa nedá...
Verím, že nezabudnem...
Neverím,že zabudneš...
Verím, že milujem...
Neverím, že ty už nie...
Verím, že raz prídeš...
Neverím, že je koniec...
Tak prečo...?
