reklama

Čo život rozdelí, smrť spojí naveky...

Aj týmito slovami možno vyjadriť to, čo nemožno nejak ovplyvniť. Možno nie až tak nemožno, len tá tvrdohlavosť... Po pár sklamaniach som si povedala, že bojovať o pozornosť nejakého chalana je aj tak zbytočné, a že si budem žiť po svojom, jednoducho - kamaráti, žúrky, nejaká tá chata, či iná akcia, kde nepochybniteľne nikdy nechýbal "kamarát" alkohol, cigarety, ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
ešte prednedávom...
ešte prednedávom... (zdroj: majka)

No prišlo leto a všetci kamaráti poodchádzali do zahraničia za prácou, na prázdniny a ja som ostala doma. Našťastie zo pár ľudí, môjmu srdcu blízkych, tu ostalo. Peniaze treba, tomu niet pochýb, a tak som sa dala nahovoriť robiť do jedného nemenovaného podniku plného mladého personálu. Veď prečo nie? Ľudia, s ktorými bola kopa srandy. Dokonca som spoznala aj pár ďalších ľudí, bez ktorých som si nevedela predstaviť už ani len deň, tak som "okupovala" tento podnik aj počas svojho voľna.

Veríte na osud? Ja aj áno, ale niekedy je to na zamyslenie... Na smene som robila s chalanom z predchádzajúcej roboty, s ktorým nebola nikdy núdza o zábavu. Vedúci ma hneď oboznámil so skutočnosťou, že budem robiť čisto s chalanmi, aby dával niekto na nich pozor. Ten druhý chalan bol zo začiatku tichší, sem - tam niečo výstižné povedal, no po krátkom čase som si ho veľmi obľúbila. Bol veľmi šikovný. Chtiac - nechtiac som si s ním ostala blízka. Zo začiatku som myslela, že je to zas len nejaký ten môj ošiaľ, z ktorého aj tak nič nebude. Lebo ako sa vraví - človek sa učí na vlastných chybách a mojou chybou je to, že keď sa na niečo veľmi teším, keď po niečom túžim, s každým sa s tou radosťou hneď rozdelím a nakoniec z toho aj tak nič nie je.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

August sa blížil ku koncu a mňa začal obklopovať smútok, pretože sa tento chlapec chystal po lete odísť, a keďže bol z dediny, do ktorej som nemala dôvod chodiť, nebola šanca, že by sme sa ešte niekedy stretli.

Prišiel deň D, deň, keď sme sa mali definitívne rozlúčiť... V tento deň sme robili spolu a ešte aj po robote som ostala v podniku. S Michalom sme sa už veľa ráz bláznili, čoho dôkazom je aj roztrhaná košeľa, pár rozbitých pohárov, povolená zástera, ale teraz to bolo iné. Spravili sme si zmrzlinový pohár a mňa pochytila akási melancholická nálada. Michal si okamžite všimol zmenu, ale na otázku "Čo ti je?" som nedokázala s tou hrčou v hrdle povedať ani slovko. V tom prišiel ku mne a objal ma so slovami: "Majka, budeš mi veľmi chýbať. Obľúbil som si ťa najviac zo všetkých a dobre sa mi s tebou robilo..." a dal mi pusu na líčko. Ani si neviete predstaviť, aká som bola v tej chvíli šťastná, tú radosť možno prirovnať k radosti malého dieťaťa. Reku "...tak to si napíšem do denníčka..." A naozaj, keď som si prednedávnom čítala denník, posledný zápis tam bol z tohto dňa, z dňa, keď sme sa lúčili. Ale na druhý deň bola v našom meste akcia, takzvaná študentská, a ja som vedela, že tam tento chlapec bude. A naozaj, prišla som do podniku a vo dverách ON. Pozerali sme na seba a s úsmevom na perách sme sa objali. Práve bol na ceste za kamarátmi, tak som mu povedala, nech sa zastaví. "Možno..." odvetil a odišiel. Mala som také zmiešané pocity a nevedela som, čo si mám myslieť - Príde? Nepríde?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"...prišiel!" Od radosti som sa naňho vrhla a hneď som sa s ním začala rozprávať. O čom? O všetkom, celé hodiny sme prekecali. Neskôr prišla na mňa únava a chcela som sa oňho nevinne oprieť, keď sa to v tom zvrhlo a začali sme sa bozkávať. Bolo to také krásne, až som myslela, že snívam. Celý večer sme strávili spolu v objatí, každý s úsmevom od ucha k uchu. Nikto nechápal a neveril, že nám to vydrží dlhšie ako mesiac, nanajvýš dva. Ale náš vzťah sa čím ďalej, tým viac rozvíjal, až sa dostal do štádia, keď nám bolo čo i len päť minút osve dlho, smutno a pri puse na rozlúčku neraz vyhŕkla aj nejaká tá slzička šťastia, ktorá ma hriala pri srdci s myšlienkou, že je tu pre mňa niekto, pre koho sa oplatí ráno vstať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nekonečné telefonáty z privátu domov a späť, sms-ky plné lásky, silné objatia, pri ktorých som mala pocit, že sa už nikdy nenadýchnem, som zažívala celé mesiace. Mesiace plné lásky, mesiace rozprávky, ktorá mala úplne iný koniec, ako sme si vysnívali.

Už týždne nepočujem "Ľúbim ťa... Potrebujem ťa... Chýbaš mi... Milujem ťa... Si moje všetko... Nepustím ťa nikam, lebo mi budeš veľmi chýbať... Si pre mňa najdôležitejší človek na svete...Nikdy ťa neprestanem milovať, radšej by som prestal žiť, lebo bez teba nemá život zmysel..."

Už týždne sa nemám o koho oprieť.

Už týždne ma nik neobjal láskou.

Už týždne ma nemá kto chrániť pred svetom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už týždne ticho blúdim svetom s myšlienkou, že je to len zlý sen a s nádejou, že všetko bude späť.

Prečo sa to stalo? Každý si myslel, že si vymýšľam, že si z každého len strieľam, takí nerozluční sme boli... Lásku sme si vyznávali ešte večer pred nič netušiacim rozchodom a zrazu bolo všetko preč. Všeko to krásne... Teraz ma zožierajú otázky na každom kroku "Kde som spravila chybu? Už ma prestal ľúbiť? Len tak zo dňa na deň?"

Nie, nemám zlomené srdce, ako sa mnohí nazdávajú. Ja ho už nemám. Darovala som ho a nechcem späť, pretože dodržiavam jedno nepísané pravidlo "Darované sa nevracia."

Nie, nie som šialená, som mladá baba, ktorá túži po tom, čo stratila, túži po svojej zblúdilej láske, túži po svojom živote, aby mohla opäť žiť ako každý iný...

Mária Kremlová

Mária Kremlová

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Známa, či neznáma...? Milujem život, no nie všetky jeho úskalia. Milujem lásku, no nie jej tŕnisté stránky. Milujem svoju rodinu a priateľov, lebo sú pre mňa všetkým. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu